Doj(č)enie nie je vždy len DOJEMné?!
Najprv som tento príbeh chcela písať ako spoveď. Za závesom, mriežkou, bez kňaza, no s mnohými sudcami a poprípade na konci dostať rozhrešenie. Dnes ho už nepotrebujem a slovo „spoveď“ mením na „výpoveď“ vo všetkých jej zmysloch aj nezmysloch.
Otváram vám svoju Pandorinu skrinku – dojčenie
Prosím, odosobnite sa od všetkých svojich predsudkov, snažení, predstáv a najmä vlastného ega. Pokúste sa tieto riadky pochopiť v ich celej podstate. Bez emócii, návodov a hlavne s rešpektom.
Sú o veľkom kroku, ktorý som v živote MUSELA urobiť. Ktorý som si vyplakala a nebola som s ním na začiatku vôbec stotožnená. Pochybovala som o sebe a neverila si ako matka. Inštinkt, intuícia a prejav môjho dieťaťa mi hovorili jedno a vonkajší svet druhé.
Budem hovoriť o odstavení svojej Lucky, ktorú som dojčila do jej 3rokov a 1mesiaca. O slove, ktoré nedokážem ani vysloviť a neznášam ho rovnako ako slovo „poslúchať“. Nemienim zároveň týmto článkom dávať nikomu žiadne návody na odstavenie svojho dieťaťa. Nechcem ním nakŕmiť žiadne anti dojčiace skupiny alebo matky, ktoré sa rozhodnú odstavovať deti z nejakých banálnych príčin. S prosto prostým odstavením nesúhlasím!
Mojim cieľom je podporiť všetky maminy vo svojich materských kompetenciách.
Matka veľa vecí vie, no bojí sa ich urobiť, pretože je atakovaná množstvom poučiek, pravidiel, rád. Na jednej strane príliš veľa, na druhej, príliš málo informácii. A všetko je zlé. Nikde nie je stred.
Nebojte sa, verte si, počúvajte svoje vnútro, vaše dieťa a až potom to všetko porovnajte s tým, čo vám chodí do uší ako rady.
Nekonečný úvod s prológom za nami a môžeme ísť k veci ;)
Dojčenie bola vec, ktorej som sa ako tehotná obávala asi najviac.
Nie pôrod a bolesti. Dojčenie. Či to zvládnem. Či budem vedieť, ako. Či budem mať dosť mlieka a pod. Bola to neopodstatnená obava. Dojčenie predsa patrí k najprirodzenejším veciam, ktoré v sebe ako ženy a matky nosíme. Ale viete, čo? Nepatrí. Svet, konzumný život a spoločnosť sa posunuli kamsi ďaleko za hranicu nášho chápania, intuície a človečej prirodzenosti. Sme nonstop ovplyvňovaní všetkým a všetkými okolo nás. Prirodzené sa stalo neprirodzeným a naopak.
Nakoniec som si ho doslova vybojovala,
keďže som na začiatku takmer prišla o bradavky a ďalšieho 1,5 roka sme sínusoidovou krivkou zápasili so štrajkami. Lucka nikdy nechcela byť v klasickej dojčiacej polohe. Vždy sa nejak vrtela, točila, neskôr na mne počas dojčenia pochodovala, či okolo mňa krúžila (bez nadsázky a humoru!).
Od tohto preborného roka a pol sa jej dojčenie začalo ukotvovať – t.z. prestala reagovať na tok mlieka, dôležité pre ňu bolo sanie.
Definitívne sme skončili so štrajkami a začala som si užívať všetky „výhody“ dojčenia. Uspávala som ním, upokojila pri rozrušení či stresových situáciách, zahnala Luckinu nudu, telefonovala bez hukotu okolo seba, rozprávala sa s kamarátmi na ulici bez scén (a roboši naproti pri tom zažili pár minút pracovného šťastia) či spala ráno podstatne dlhšie.
Začínalo sa črtať na krásne časy!
Sínusoida však nepustí! :) Tehotenstvo. Dojčenie som nemienila prerušiť a ani sa to nedalo. Začali stavy, o ktorých som čítala v zopár príbehoch. Mlieko odišlo a dojčenie sa predlžovalo na hodiny. Bolelo to. Bolo mi to nepríjemné. Dokonca sa mi miestami hnusilo. Nenávidela som sa za tieto pocity. Často som pri dojčení aj plakala. Vysvetľovala som Lucke, že ma to bolí a že by bolo pre mňa lepšie, keby sme to trošku obmedzili alebo keď ma to začne bolieť, aby sa dojčiť prestala. Nebola schopná to akceptovať a prijať. Vždy tieto situácie boli sprevádzané krikom. Aj o pol tretej ráno. Do cca štvrtej ráno.
Mala som s tým chuť naozaj skoncovať. Nepochopená, ubolená, unavená, s nenávisťou a zlosťou.. dojčením však dávam viac než len mlieko..
Kamoška sínusoida na ceste a s ňou opäť blahodárny stav ;) Tešila som sa pre zmenu na nový jav – tandemové dojčenie. Budem mať obe detičky pri sebe. Je to nádhera. Toľko lásky. Predídeme novorodeneckej žiarlivosti. Prekonáme počiatočné ťažké dni pri narodení súrodenca a nabúraní ideálov doteraz jedináčika. Proste mi to zjednoduší všetko tak, ako je to aj zapísané v devízach dojčenia.
Omyl. Veľký omyl.
Z tandemového dojčenia som mala radosť a naozaj dobrý pocit len zopár krát. Viac to bolo o hľadaní kreativity v rámci uspokojovania potrieb teraz už dvoch tvorov, pričom každý potrebuje niečo iné, aj keď potrebuje to isté.
Lucka sa zmenila. Alebo žeby ja?
Veľmi. Nezačalo to len príchodom brata. Počiatky bolo badať už v tehotenstve. Prestávala dostávať pozornosť, na ktorú bola zvyknutá. Brata milovala aj miluje. Rovnako ho však častokrát aj preklína, čo jej nezazlievam a som rada, že mi to aj povie. Mňa by tiež nahnevalo, že vždy, keď už mám pozornosť, ktorú si zaslúžim, ten brat sa zobudí a potrebuje uspať. Alebo potrebuje jesť, vylučovať a pod. Aj môj manžel ma častokrát privedie do takej vývrtky (a to potrebuje moju pomoc len pri uspokojovaní jednej potreby), že sa zrazu ocitnem v Taliansku a najradšej by som naňho vyhádzala všetok náš riad. Nie je nič zlé na týchto pocitoch. Je to prirodzenejšie než akákoľvek vec, o ktorej sa hovorí, že je prirodzená. Preto tieto pocity netreba podceňovať a snažiť sa ich eliminovať v štýle „nemôžeš neznášať svojho brata, to je veľmi zlé!“ Ale to už je iný príbeh.
V krátkosti, vrátili sa mi negatívne pocity pri dojčení z tehotenstva a čím ďalej, tým viac sa umocňovali. Snažila som sa dokola stále opakovať veľkú pravdu „dojčením dávaš viac než len mlieko.. potrebuje ťa.. potrebuje to.. posúva ju to.. pomáha jej to.. ona je stále dostatočne malé dieťa so svojimi potrebami... nemôže za to, že MNE pribudlo ďalšie, o ktoré sa musím starať...“ Strácala som ale chuť hľadať riešenia a kreatívne postupy. Bola som vyčerpaná. Cítila som sa ako dojná stanica. Buď kričalo jedno alebo druhé dieťa. Výhody dojčenia zároveň postupom času nespĺňali svoju funkciu. Nedokázala som ním Lucku uspať, ani ukľudniť. Nechcela sa s bratom po čase dojčiť, lebo ju v rámci hry a zábavy kopal a ťahal za vlasy. Nebola ochotná však ani počkať, kým sa dodojčí on. Náš byt a dni sprevádzal krik. Nonstop. Cez deň. V noci. Následne dvojité kriky. Domáhanie sa dojčenia bezohľadu na všetko.
Tento dlhodobý a stále sa zhoršujúci stav začal byť neunosný. Najmä pre mňa.
Pandorina skrinka dostávala zásahy pravidelne a mňa to ubíjalo. Dokázala som riešiť Luckine stavy a potreby, ktoré sprevádzal krik, keď sa netýkali dojčenia. V opačnom prípade mi však neschopnosť splnenia požiadavky spôsobovala stres. Následnú zlosť a hnev. Tieto vlastnosti Lucka odo mňa nádherne nasala a konflikt už bol na svete. A ďalší a ďalší. Obdobie vzdoru alebo po „kontaktnovsky“ – obdobie hľadania vlastného ega – bolo umocňované a nesprávne usmerňované mojim stresom.
Potrebovala som sa teda upokojiť hlavne ja. Nevidela som inú možnosť, ako ukončiť našu dlhú sínosoidnú púť..
Rozprávala som sa o tom s Luckou už dlhodobo. Posledná a veľmi expresívna rozprava nastala v deň môjho finálneho rozhodnutia. Neurobila som to bez jej vedomia. Vedela presne, čoho sa to týkalo a prečo.
Bála som sa a veľmi. Bola som ochotná sa ku všetkému vrátiť, keby som videla Luckin regres v správaní. Ale viete, čo?
Asi nikdy som nebola viac šokovaná tým, čo nastalo a nepoznám snáď väčší paradox.
Lucka, dovtedajší „závislák“ na svojej didke, sa od nasledovného dňa podstatne upokojila a ja tým pádom tiež. Ubudlo väčšinu krikov. Neboli zrazu žiadne dohady kvôli didke a bráškovi. Vypýtala si ju, to áno, no viac ju uspokojilo „nie, už predsa nedávame a vieš, prečo“ namiesto frázy „počkaj, kým brat dopapá.“ To „počkaj“ totiž nemalo konca kraja. Nevedela asi určiť tú hranicu. „Nie“ bola schopná akceptovať viac.
Rovnako, ako bola schopná viac akceptovať rozhodnutú a nie citovo roztrieštenú matku.
Ona odo mňa nechcela nikdy viac ani po Viliamovom narodení. Ja som chcela viac od seba a pre seba. Rovnako ako sa nedelí ale násobí láska medzi deťmi, malo by sa tak zachádzať aj so starostlivosťou o tých malých tvorov. Je to však niekedy naozaj ťažké. A ak sa nechceme utápať vo svojich vlastných problémoch, treba ich riešiť. Nielen jednotlivé fragmenty, ale nájsť podstatu.
V našom, teda mojom, prípade, nebola podstata dojčenie. Ono bolo ukryté len v tej Pandorinej skrinke plnej strachov, ktoré vyústili do stresu z neschopnosti riešiť požiadavky svojich detí žijúcich v súčasnej neprirodzenej dobe a spoločnosti. Nechcem byť vyhorená Jana z Arcu, ani superžena, ale milujúca matka, ktorá sa nezlostí na svoje dieťa vždy, keď si pýta to, na čo má právo.
Dojčenie by sa malo brať ako fakt, norma, nie výnimočnosť a nehľadať v ňom výhody či nevýhody.
Nemusí a ani ho nesprevádzajú len príjemné pocity. Možno častejšie prevažujú tie negatívne. Dieťa ho ale potrebuje. A preto, kým hranica medzi týmito dvoma požiadavkami alebo faktami nie je príliš kritická, mali by sme sa snažiť udržať ho čo najdlhšie.