Roman Tyčka

Uspať dve deti upokojujúce sa výhradne na prsníku bola pre mňa spočiatku nočná mora. Neskôr som to premenovala na dvojhodinový denný maratón. Teda štvorhodinový dvadsaťštyri hodinový maratón – t.j. dve hodiny obedné uspávanie a dve hodiny večerné, z čoho cca hodina venovaná jednotlivému človiečikovi. Time management, klasika. Dám si ho asi do životopisu spolu s multifunkčnosťou medzi najväčšie prednosti..!

Vliam dnes prešiel do štádia, v ktorom som sa retrospektívne vrátila aj k Lucke. Vyžaduje si, aby som bola s ním sama v šere izby. Minimálne hodinu. Je hladný, ale jeduje sa. Prechádzame menším dojčenským štrajkom, takže táto fáza je pre mňa skutočne veľmi zábavná! Zoberiem si ho na ruky a zahľadíme sa na Mordor (Slovnaft). Sauron ho zhypnotizuje a môžem ho položiť naspäť do jeho Pelíšku. Konečne sa dojčí. Hltá ako o život. Do troch minút stiahol celú dávku. Pozrie sa mi do očí a zakričí „A ge!“ Ide na rameno. Nestihnem sa ani nadýchnuť a po minúte sa už moje modré tričko mení na biele. Neobťažujem sa s tým niečo urobiť. Kým to nie je na zemi alebo vo výstrihu, z ktorého sa vodopád zosúva popod podprsenku až k pupku, mi to už príliš moju čistotnú dušu neobťažuje. Robí to totiž pravidelne, keď si ho viažem do šatky. A ja pravidelne hreším, lebo ma to zakaždým nanovo prekvapí.

Ale odvráťme sa od ovracaných výstrihov a späť k téme..

Ja, už Gandalf Biely a môj malý hobbit opäť sledujeme Mordor. Pár krát si ešte odgrgne a predĺžene štikútne ako dospelý chlap. Začne džgať pästičku. Položím a opäť mu ponúkam prsník. Zoberie ho a zabáva sa s ním ako so žuvačkou. Po chvíli ho použije ako mikrofón. Začína večerný preslov. Rameno, Mordor a 10 minútová Óda na radosť. Nikdy som si nemyslela, že chlap dokáže byť taký ukecaný! Milujem, keď rozpráva. Strhol by davy! Hneď na to samozrejme zas aj trochu dávi :) Opäť ho položím. Venuje mi úprimný a prerývavý pohľad plný lásky. Nevydržím to. Opäť ho beriem. Bozkávam ho na to mäkučké líce. Šibalsky sa usmieva. Ešte raz. Ešte raz. Ešte raz.. pootočí sa a pusinkuje ma aj on. Óda na lásku. Začne klipkať očkami. Položím ho. Už nechce ani svoj prsník. Usmeje sa na mňa, otočí hlavu do vankúša a zaklipká očkami.

Hodina v kýbli! Keby to ten kýbel aspoň vedel nejak zachytiť. Toto sa nedá ani nahrať, ani odfotiť, ani zdokumentovať textom.

Milujem tieto hodiny, aj dve. V kýbli.

Už na mňa čaká druhé dieťa. Ďalší zabitý čas a ďalší kýbel.

Niekedy sa mi tie vedrá so zavraždenými časmi vláčiť nechce. Vtedy sa snažím myslieť na to, že keď vstanú z mŕtvych, vrátia mi to aj s úrokmi!