Láska bolí

Prečo sa francúzsky bozk volá francúzsky? Podľa mňa ho vynašli títo naši mini ľudia. Alebo sú všetky bábätká Francúzi?

„Parlevu france?“

Začne sa na mňa rehotať a načiahne sa po mne. Teda, mojej tvári. Schmatne do tých malých silných dlaní obe líca, zafixuje mini ale zato maxi ostrými nechtami (ktoré má samozrejme ostrihané každý boži týždeň!), otvorí ústa, zakričí bojový pozdrav a je to tam! Ďalší bozk a ďalší.

Smejem sa. Kričím. Mám slzy v očiach. Radosť a slasť sa strieda s bolesťou. Mám pocit, že na konci tejto náruživej romantiky mi v lícach a na pere zostanú diery, do ktorých si môžem následne vložiť ďalšie piercingy. Ale aj tak to zbožňujem a chcem to zas! :)

Prichádza ďalšia nežná časť nášho spolubytia. Dojčenie. Už z diaľky otvára ústa a prsník by zjedol aj cez tričko. Je vonku. Schmatne ho a začne sa dojčiť.

Usmievam sa. Zatínam zuby. Vbiehajú mi slzy do očí. Piercing si už môžem strčiť aj do dvorca. Ďalší. A ďalší. Bože, to je bolesť! Používa ho namiesto antistresovej loptičky. Mačká a znova púšťa. A tie mini nechty. Bože! Snažím sa mu vkladať do dlane palec, ale ten evidentne nebol vyrobený antistresovo. Zatínam zuby teda ďalej. Je mu to smiešne. Až tak, že zatne aj on. Ale ďasná. Vykríknem. Rehoce sa ešte viac. Ale bradavka to chvalabohu prežila. Zatvárim sa vážne, poviem „nono, to bolí“. Zamračí sa. Skúma, čo to znamená a začne sa zas rehotať.

Po štvrť hodine naša antistresová hra končí. Po pár minútach zabudnem na bolesť a chcem to zas!

Dlhšia prichádza opäť večer. Nechce ležať, byť na rukách, na prsníku, nikde. Chce spať. Ale nejak to nejde. Pozerajú na mňa len dve upírsky červené oči s prosbou o pomoc. Začnem ho dojčiť. Schmatne svoju antistresovú loptičku a vytrhne si ju z úst. Nato chytí jed, že ten prsník odišiel a kto mu ho zobral?! Situácia sa opakuje tisíc a jedna krát.

Chytím ho pevne do náruče. Bojuje. Funí. Dýcha ako zúrivý tiger. Ale je mu dobre. Klipká očami. Zrazu ich rozčapí. Kričí znova. Beriem ho do náruče a naplno sa prejaví prevtelený upír. Piercing na krku. Bozk na ústa. Objatie. Opäť bozk. Objatie. Slasť. Oxytocín. Veľa oxytocínu. Ľahneme si vedľa seba. Už je pokojnejší. Začne si spievať rituálnu uspávanku. Na záver urobí indiána. Venuje mi slastný pohľad, dostane prsník a zavrie oči.

Ako by povedal Richard Müller „Dobojované“.

Ako povedala kontaktná kamarátka, ktorá si nechala zapálenú okosticu ošetriť bez akýchkoľvek uľavovacích látok "myslela som, že pôrod bolí, ale dnes som zistila, že nebolí." Čo potom po nejakých škrabancoch a rozhryzených bradavkách! My kontaktné matky si chceme všetko prežiť poriadne, nie poriadkumilovne! :)

A do tretice, mi voľačo povedal aj kamarát! :) Že som masochhista s mesiášskym komplexom. Peťo mi raz zas v hádke vykričal, že som ten sadista s oidipovským komplexom. Čo z toho si vybrať? :)